Planéta SATURN 

Vzdialenosť od Slnka

Orbitálna rýchlosť

Planetárne údaje

Zloženie

Prieskum planéty

Pieskové oceány na Titane

Tmavé oblasti na Titane sa donedávna považovali za oceány tekutého etánu s prímesami ďalších uhľovodíkov. Predpokladalo sa to už na základe infračervených snímok, ktoré získal Hubblov teleskop. Snímky zo sondy Huygens, ktorá pristála na povrchu, túto predstavu skôr potvrdili. O to prekvapujúcejšie sú výsledky analýzy radarových snímok, ktoré vysiela po pravidelných blízkych obletoch sonda Cassini. Jednoznačne z nich vyplýva, že zdanlivé oceány sú obrovskými poliami pieskových dún. Sú to gigantické duny, ktorých čipkované hrebene sa ťahajú celé stovky kilometrov.

"Polia dún pripomínajú púšte na Arabskom poloostrove a v Namíbii," vyhlásili vedci z Arizonskej univerzity, ktorí spracúvajú údaje z radaru Cassini. "Najväčšie pole je dlhé 1.500 kilometrov. Hrebene dún sa ťahajú okolo rovníka, paralelne, jedna za druhou. Ich priemerná výška je okolo 100 metrov."

Rozľahlé polia dún môže vytvárať iba vietor. Aj to je prekvapenie, pretože vedci sa nazdávali, že v hustej a mimoriadne hustej atmosfére Titanu silné vetry nedujú. Čo generuje vietor, ktorý dokáže obrovské duny premiestňovať a formovať? Čo spôsobuje obrovské a podľa všetkého pravidelné pohyby atmosféry nasýtenej drobnými zrnkami piesku, ktoré zosilňujú eróziu povrchových útvarov a neprestajne pretvárajú povrch?

Slnečné žiarenie na vzdialenom Titane nemôže generovať silné prízemné vetry. Tento Saturnov mesiac je príliš ďaleko, atmosféra, aj to iba v najvrchnejších vrstvách, sa pod vplyvom slnečného žiarenia iba slabo prehrieva. Tepelné rozdiely jednotlivých častí hustej atmosféry sú príliš malé na to, aby ich premiestňovanie vyvolávalo silné vetry nad povrchom. Silnejšie vetry, generované slnečným žiarením, dujú iba v najvrchnejších vrstvách. Duny teda musia premiestňovať prízemné vetry.

Zdá sa, že generátorom vetrov na Titane sú najmä slapové sily Saturna. Pôsobia na povrch a atmosféru Titanu 400-krát silnejšie ako náš Mesiac na Zem. Pritom atmosféra Titanu je hustejšia ako atmosféra Zeme. Je však podstatne slabšia, navyše piesok je podľa všetkého oveľa ľahší. Duny, ktoré zviditeľnil radar Cassini, sú lineárne, v smere rovnobežiek. To je typické pre duny, ktoré formuje vietor fúkajúci z rôznych smerov. Prílivy, spôsobované slapovými silami, usmerňujú vetry smerom k rovníku. Keď sa "slapové vetry" skombinujú z východo-západným prúdením, vznikajú duny, ktorých hrebene sa formujú paralelne s rovníkom, až na výnimky, kde im v tom bránia pohoria.

Slapové vetry obehnú Titan niekoľkokrát, pričom v rovníkovej oblasti sú nasilnejšie. Sú to vlastne periodicky sa opakujúce pasáty, ktoré podľa všetkého premiestňujú tmavé usadeniny z vyšších šírok k rovníku, kde ich "učeše" západo-východné prúdenie. Tak sa vytvoril tmavý rovníkový pás Titanu.

Z modelu, ktorý vytvorili klimatológovia, vyplýva, že slapové sily môžu vygenerovať vietor, ktorý sa pohybuje rýchlosťou 0,5 metra za sekundu. Tento vánok je však príliš slabý na to, aby v hustej atmosfére (aj pri relatívne slabej gravitácii) dokázal premiestňovať také veľké množstvo zrniek piesku. Zdá sa, že piesok na Titane, ktorého zrnká sú hrubšie ako zrnká piesku na Zemi či na Marse, musí byť menej hustý, a teda aj ľahší. Pripomína skôr zrnká usadeniny na dne šálky kávy. Ani kombinácia slapových vetrov so zonálnymi by však v podmienkach Zeme či Marsu nedokázali pri nízkej rýchlosti formovať také rozsiahle dunové polia.

Predbežne nevieme, či zrnká piesku na Titane sú zložené z čiastočiek organických látok, krištálikov vodného ľadu, alebo zo zmesi ľadu a uhľovodíkov. Pravdu sa dozvieme až po analýze údajov z vizuálneho a infračerveného mapujúceho spektrometra na Cassini.

Ako sa teda duny sformovali?

Geológovia pripúšťajú, že zrnká môžu z povrchu Titanu vymývať metánové dažde. Z modelov Titanovej atmosféry vyplýva, že atmosférické búrky sú silné, takže výdatné dažde sú pravdepodobné. Na snímkach prístroja DISR (Descent Imager/Spectral Radiometer), ktorým bola vybavená sonda Huygens, sme videli na povrchu vývery, korytá, ba i kaňony. Radar ich existenciu potvrdil. Planetológovia sú presvedčený, že tieto útvary sú dôkazom viac či menej pravidelných, ale neibyčajne výdatných dažďov. Takéto prietrže mračien sa občas vyskytnú v Arizone. Obrovské povodne môžu byť mechanizmom, ktorý premení prúdom strhnuté horniny na piesok.

Existuje aj iná možnosť: piesok môže vznikať v atmosfére z organických látok ako konečný produkt fotochemických reakcií.

Tak, či onak, informácie z radaru nám poskytli údaje, ktoré nače doterajšie predstavy o Titane postavili na hlavu. V budúcnosti, keď sa na pochmúrny mesiac opäť vrátime, budú nám na dobrej pomoci. V NASA už dnes špekulujú o tom, že najbližšia sonda by do atmosféry Titanu mohla vysadiť balón.

NASA Press Release

Ďalšie informácie